"Rozdelenie Československa bolo moje najväčšie životné sklamanie. Nemali sme žiaden dôvod oslavovať."

Rozdelenie federácie prinieslo pre mnohých Slovákov v Prahe hlboké osobné sklamanie. Zatiaľ čo v Bratislave sa oslavovala samostatnosť, okná Domu slovenskej kultúry na konci roka 1992 symbolicky zhasli. Hoci neskôr vznikol Slovenský inštitút – ako stánok prezentácie slovenskej kultúry v zahraničí,  rozsahom aktivít, počtom zamestnancov a spoločenským dosahom už nikdy nedosiahol unikátne postavenie pôvodného Domu slovenskej kultúry , ktorý bol skutočným „slovenským srdcom“ v centre federálnej Prahy.

Dneš opustený Zedwitzovský palác v Prahe pripomína nielen slávne časy fungovania Domu slovenskej kultúry, ale aj zložité obdobie rozdelenia Československa, náročné reštitučné spory a hľadanie novej identity slovenských občanov, ktorí sa po rozdelení štátu ocitli v pozícii národnostnej menšiny v Českej republike.  Dom slovenskej kultúry bol významnou inštitúciou, ktorá zastrešovala rôzne aktivity, vrátane filmového, turistického či folklórneho súboru Limbora  ( audio 8)